Aktuality

V KCE ste zamestnaní hneď dvaja  špecialisti – kardiológovia s rovnakým priezviskom Farkaš, spomeniete si na nejakú milú príhodu, ktorú spôsobila zámena lekárov na základe Vašich priezvisk? Stáva sa, že si Vás pacienti pletú?

A. F.: To, že si nás pacienti v úvode, a teda, najmä po telefóne, pletú, je úplne bežné a už sa nad tým ani nepozastavujem. Vytvoril som si reflex, že sa vždy najprv opýtam, či hľadajú Jána alebo Antona  Farkaša. A vzhľadom na fakt, že sa v kardiológii venujeme riešeniu iných ochorení, tak sa už vieme rýchlo identifikovať.

(zdroj: archív MUDr. Ján Farkaš)

J. F.: Tí pacienti, ktorí nás osobne nepoznajú, si nás zvyknú na základe priezvisk spliesť, no my väčšinou rýchlo prídeme na omyl, vzhľadom na to, že každý z nás sa zaoberá inou časťou kardiológie, stačí pár dobre mierených otázok. Úsmevné príhody by sa možno našli, ale hovoriť o nich verejne by asi nebolo vhodné.

Ako vychádzate so svojím kolegom/menovcom?

A.F.: Nakoľko sa poznáme v podstate od školy a sme rovesníci, vychádzame veľmi dobre. Myslím, že máme spoločné nielen priezvisko, ale sme si pomerne blízki aj osobnostne a povahovo.

J.F.: Máme priateľský pracovný vzťah, ktorý nevyplýva len z rovnakého priezviska. Som rád, že s ním môžem spolupracovať.

Už odmalička ste snívali o tom, že budete lekárom alebo ste rozmýšľali aj nad iným povolaním? Nikdy sa nestalo, že ste svoju voľbu oľutovali?

A. F.: Vôbec som neplánoval, že sa stanem lekárom. Od detstva som inklinoval skôr k prírodným vedám a ako študent na matematickom gymnáziu som v úvode štúdia uvažoval skôr týmto smerom. Už na strednej škole som začal s horolezectvom a vysokohorskou turistikou. Ale ako tretiak na gymnáziu som v Tatrách utrpel omrzliny a bol som hospitalizovaný na Klinike úrazovej chirurgie v Košiciach. Vtedy, keď som videl prácu lekárov priamo v nemocnici, tak som si povedal, že toto by som chcel robiť aj ja. Ďalšou motiváciou bolo, že keď som to spomenul neskôr v škole, tak mi všetci vraveli, že z matematickej triedy sa na lekársku fakultu nedostanem. Tak bola pre mňa silná motivácia. A odvtedy idem celý život proti prúdu. A či som ľutoval moje rozhodnutie? Myslím, že v skutočnosti nikdy.

J.F.: Záujem o medicínu sa u mňa prejavil až v období gymnázia. Ako malý chlapec som si predstavoval, že budem farmárom s vlastnými poliami, o ktoré sa budem starať a budem na nich pestovať pšenicu, slnečnicu, kukuricu... Bolo to ovplyvnené najmä oblasťou, z ktorej pochádzam, nakoľko sa tam ľudia v značnej miere venujú poľnohospodárstvu, a to už od útleho detstva. Rád spomínam na časy, keď som s mojimi rodičmi, bratom a starými rodičmi  a neskôr aj samostatne chodieval  na pole pracovať. Neskôr ma však zlákalo štúdium medicíny. O kardiológiu som sa začal zaujímať ešte počas štúdia, počas mojej práce sanitára na kardiologickom oddelení. A som veľmi rád, že som sa mohol tomuto odboru venovať aj po ukončení vysokoškolských štúdií. Určite svoju voľbu, stať sa lekárom, neľutujem.

Odkiaľ pochádzate a aká cesta osudu Vás priviedla do Košíc?

A.F.: Pochádzam z Košíc, ale keď som po mojom medicínskom úvode na IV. Internej klinike v Košiciach, kde som už v realite načrel do tajov kardiológie, chcel ísť robiť intervenčnú kardiológiu, tak pre mňa v Košiciach miesto nebolo. Musel som ísť mimo Košíc, ale už ako hotový intervenčný kardiológ som sa mohol vrátiť domov a po niekoľkých rokoch dostať aj možnosť spolubudovať nové Kardiocentrum AGEL, ktoré, si myslím, aktuálne patrí medzi nielen slovenské top pracoviská. Zákrokmi, ktoré u nás vykonávame, výrazne presahujeme hranice Slovenska a vďaka podpore a víziám našej spoločnosti sme už úspešne robili niekoľko intervenčných výkonov nielen ako prví a jediní na Slovensku, ale niekoľkokrát aj ako prví na svete. Som veľmi rád a hrdý na našu prácu, keď sa na nás so žiadosťou o riešenie zdravotných problémov obracajú špecialisti z celého Slovenska, dokonca aj z Bratislavy.

(zdroj: archív MUDr. Anton Farkaš, PhD.)

J.F.: Moje korene siahajú južne od slovenských hraníc. Som konkrétne zo severnej časti Srbska, Vojvodiny, z malého mestečka Kovačica, kde žije mnoho zahraničných Slovákov, aj ja som jedným z nich. Do Košíc ma priviedlo štúdium medicíny. Vlastne ešte počas stredoškolského štúdia som sa rozhodol, že vysokú školu absolvujem na Slovensku.

Na ktoré úspechy/pokroky, ktoré ste za posledné obdobie dosiahli, ste najviac hrdí?

A.F.: Jednoznačne na skutočnosť, že sme spolu s mojimi kolegami dokázali vybudovať niečo, čo všetci pokladali za sen a nereálny projekt a že som mal možnosť byť súčasťou tohto tímu. Dovtedy som ani len netušil, koľko roboty za niečím takýmto je. Teší ma, že za  veľmi krátky čas sme sa na Slovensku stali lídrom v intervenčnej liečbe mitrálnych a trikuspidálnych srdcových chýb a ako prví na Slovensku môžeme do praxe implementovať niektoré inovatívne postupy v liečbe ako chlopňových chýb srdca, ale aj  v liečbe postihnutia koronárnych tepien. Posúvame tak možnosti liečby, čo je na prospech  našich pacientov.

J.F.: Nuž, asi najviac sme spolu s kolegami hrdí na skutočnosť, že sa nám za veľmi krátky časový úsek podarilo rozbehnúť arytmológiu na novom pracovisku, a to nie parciálne, ale podarilo sa nám zaviesť do praxe kompletný arytmologický program. V súčasnosti vieme našim pacientom ponúknuť kompletnú starostlivosť v prípade bradykardických a tachykardických porúch rytmu, t.j. rozbehli sme kompletný program implantácií trvalých kardiostimulátorov a defibrilátorov vrátane fyziologickej a biventrikulárnej stimulácie a kompletný program katétrových ablácií všetkých porúch srdcového rytmu.

Ste súťaživý typ? Aké sú Vaše profesné ciele na obdobie najbližších rokov?

A.F.: Nemyslím si, že som súťaživý typ. V hre, ktorú hrám, sa hrá o ľudské životy. Tam môže byť len jeden víťaz. A to nie som ja, ale pacient, ak mu dokážeme pomôcť a zachrániť ho. Inak je to potom len prehra. Preto nechcem súťažiť, len pomôcť vyhrať nášmu pacientovi. Do budúcna sa chcem snažiť rozvíjať možnosti liečby v intervenčnej kardiológii aj pomocou simulácií a rozšírenej virtuálnej reality, aby tie ťažké výkony bolo možné dokonale plánovať a tým to riziko, že sa niečo nepodarí, čo najviac znížiť.

J.F.: Ja osobne sa za súťaživý typ osobnosti nepovažujem. Mojím cieľom je v prvom rade byť nápomocný pacientovi a dosiahnuť všetko pre skvalitnenie jeho zdravotného stavu.  Z hľadiska budúcnosti, mojím cieľom je  nepoľavovať, neustále sa zlepšovať, učiť a pokračovať v trende pri zavádzaní nových arymologických liečebných modalít.

Aký ste na oddelení tím? Aká panuje u Vás na pracovisku atmosféra?

A.F.:  Väčšinu pracovného času trávim na našich operačných sálach. Tu sme veľmi dobrý tím. Je veľmi dobré, že kolektív sa pozná a vieme sa v mnohých činnostiach zastúpiť, pomôcť a všetci robia veci v prospech pacienta.

J.F.: Na mojom aktuálnom pracovisku Kardiocentra AGEL a.s. máme vytvorené veľmi dobré pracovné podmienky a, čo je hlavné, tvoríme spolu dobrý kolektív .

MUDr. Ján Farkaš

Myslíte, že aj u Vašich ťažko chorých pacientoch platí, že dobré a milé slovo lieči?

A.F.: Nemyslím si, že lieči. Ale je to jedna veľká súčasť našej liečby, bez ktorej by to nešlo.

J.F.: Osobne som toho názoru, že každé dobré slovo lieči, lebo, ako sa hovorí, jazyk vie toho veľa pokaziť, ale aj opraviť. A práve dobrým a milým slovom ešte nikto nič nepokazil. Viete, pacient nie vždy vie hneď ohodnotiť, či bol správne liečený, ale určite vie povedať, ako sa k nemu správal personál. A celkový dojem z hospitalizácie je ako mozaika, ktorá sa skladá z malých čiastočiek. A dobré a milé slovo k tomu určite patrí.

Zažili ste počas Vašej služby aj nejakú milú, úsmevnú príhodu?

J.F.: Lekárske služby sú náročné, a tak, ako minca má dve strany, aj naša práca je na jednej strane náročná, vyžadujúca vážnosť, miestami plná smutných príbehov, no na druhej strane človek zažije milé, úsmevné chvíle.

A.F.: Na úsmevné príhody si v skutočnosti veľmi nespomínam. Dlhé roky robím akútnu kardiológiu a dennodenne riešim pacientov, ktorí sú vážne chorí a mnohokrát na hranici prežitia. Vtedy sa dá ťažko usmievať. Skôr ma teší, keď dokážeme takému človeku pomôcť. A na druhý deň, keď ho ráno vidím na nemocničnom lôžku na Koronárnej jednotke alebo OAIM v lepšom stave, tak sa cítim dobre, že sme to dokázali. Lebo vždy je to o celom kolektíve, ja som len malý kúsok v celom tom reťazci.

Je niečo, čo Vám v práci chýba?

A.F.: Myslím si, že aktuálne asi nič. Po dlhej ceste, od skončenia lekárskej fakulty, dlhých rokoch profesijného rastu si myslím, že pracujem tam, kde mám možnosti a najmä podporu vedenia robiť veci, ktoré by možno na inom pracovisku nešli alebo sa robiť nedali.

J.F.: Pokrok ide rýchlo dopredu, vždy sa objaví niečo nové. Aktuálne máme ale najlepšie materiálno-technické vybavenie  dostupné  na trhu. K dispozícii máme  plne vybavený intervenčný sál s vynikajúcim angiografom s možnosťou rotačnej angiografie, máme echokardiografický prístroj s možnosťou intrakardiálnej echokardiografie. Pri katétrovej ablácií využívame niekoľko druhov energie a tento mesiac sme spustili program najmodernejšej metodiky liečby fibrilácie predsiení, abláciu pomocou pulzného poľa. Myslím, že môžem s pokojným svedomím povedať, že som celkovo v práci spokojný,  a to nielen s materiálnym vybavením, ale aj s kolektívom, v ktorom pracujem.

Čomu sa rád venujete vo svojom voľnom čase?

A.F.: V prvom rade mojim deťom, z ktorých rastú krásne slečny a silné osobnosti. Inak sa v tom obmedzenom zvyšku voľného času venujem horolezectvu, snažím sa pravidelne cvičiť a veľmi rád behávam. Či už maratóny alebo len tak, po práci, po košických lesoch, s mojím psom, čo je pre mňa úžasná psychohygiena.

J.F.: Svoj voľný čas rád trávim s deťmi a s manželkou. Baví ma práca okolo domu, manželka tvrdí, že som taký kutil. A keď mi zostane čas nazvyš, veľmi rád si prečítam nejakú dobrú knihu, musím sa priznať, mám rád sci-fi.

Čo by ste ešte chceli o sebe povedať?

A.F.: Myslím, že nič. Asi len šťastné a pokojne vianočné sviatky pre všetkých.

J.F.: ... no, som skôr introvert, takže zase až tak veľa toho na seba neprezradím (úsmev/smiech).